Jaroslav Bielčík
Už dlhšiu dobu mi v žalúdku ležia tvrdé slová Radka Vystavěla, vyrieknuté na promóciach minulý rok, uverejnené v OŽR č. 10 (str. 22 ``Ráno s Jitřenkou''). Tvrdil, že naša škola patrí u nás k najlepším, čo ale vobec neznačí, že je dobrá. Lebo závažné veci tu niesú v poriadku. Myslím, že toto odvážne tvrdenie skrýva v sebe mnoho z našich pocitov, ak porovnávame to, čo by sme chceli, a realitu. Niekomu sa to može zdať príliš prísne, či trochu nefér, veď dlhú dobu sme nemohli ... a zmeny neprebehnú hneď. Pravda, neprebehnú hneď, ale čakať, že prídu samé, by bolo naivné. Myslím, že by sme nemali byť skromní v predstavách o tom, ako by to malo vyzerať potom po zmenách. Nemali by sme byť však skromní ani vo vlastných činoch, ani v rýchlosti prebiehajúcich zmien. Opeť pripomeniem pár problémov, dúfam, že mi to nebude mať nikto za zlé.
Tohtoročné júnové horúčavy som strávil na študijnom pobyte na Univerzite Ludwiga-Maximiliana v Mnichove. Bol som tam už podruhý-krát, takže som mal viac času sledovať, čo sa mi tam páči a čo by som rád videl aj u nás. Upozorňujem vopred, že budem subjektivný a neuplný.
Svoj vedecký výskum prevádza LMU okrem iného aj v spoločnom ústave v Garchingu. Svoje sily tu spojili ešte Technická univerzita a Max-Planck inštitút. Trochu od centra (18 km), ale spojenie školským autobusom zdarma. Vlastne som už spomenul prvý div, a to spoločné pracovisko mnohých inštitucií. Znamená to hlavne lepší tok informácií a združené prostriedky. Tých nie je u nás moc a zatiaľ som nepozoroval veľkú spoluprácu (hovorím z pozície nerozhľadeného jaderného fyzika) napr. mezi našou fakultou a jadernými ústavmi v Řeži u Prahy. Mám na mysli niečo viac ako prax, či akceptovanie diplomantov. Mám na mysli spoločné granty, spoločné projekty. V ideálnom prípade časť výuky, praktiká na miestach, kde sa občas deje mnoho zaujímavého. Časom školský autobus na výuku. Je to možno trochu crazy, ale myslím to vážne. Opakujem, spoločné prostriedky značia večšie možnosti.
Hosťoval som v pracovnej skupine profesora de Boera. Ku skupine patrilo samozrejme niekoľko diplomantov, doktorantov a hosťov. Ďalším divom pre mňa bolo, že každý diplomant a doktorand mal vlastnú malú miestnosť s počítačom, telefónom a tak. Proste skutočný člen skupiny. U nás jav zriedky, i keď existujúci. Nebude to len otázka počtu miestností na fakulte. Veď časť budov v Troji je sídlo mnohých firiem. Otázka dostupnosti počítačov u nás stroskotáva na priorite financií, ale vďaka aspoň za to, čo máme (dokonca i s gulečníkom).
Hlavný, tretí div je aktívna účasť študentov na experimentálnej práci. A že nešlo o žiadne hrátky, dokumentujem na pár faktoch. Experiment, ktorého som bol svedkom, v podstate celý urobili študenti. Sami ho navrhli, sami postavili aparatúru a sami ho previedli. Profesor len občas zaskočil pozrieť, či to klape alebo či nerobia úplné zvrhlosti. A to, že nerobili, svedčí o tom, že tam neboli, na rozdiel odo mňa prvý-krát. Bolo to vzrušujúce odhaľovať občas školácke chyby, či ošahať si každý kúsok zariadenia. Zodpovednosť bola veľká. Použitý terčík bol zatiaľ na svete maximálne, obohatený vzácnym izomérom tantalu za 30 000 $. Dlho sme ho hľadali medzi vecami v skriniach. Len použitých 5 high purity detektorov s vysokým rozlišením by hravo predstihlo možnosti našich ústavov jadrovej fyziky. Pin diody, tiež k detekcii, boli zakúpené za 20 000 DM. Nechcem tu zbytočne ohurovať číslami, je to len konštatovanie, že je fajn, keď pri príprave experimentu može človek raziť filozofiu ``použijeme to najkvalitnejšie, aby to malo zmysel,'' a nie ``čo najlacnejšie, aby to ešte malo zmysel.'' Potom mi pri spracovávaní dat pripadalo, že im ide o každú minutu, ktorú možu stratiť pred publikáciou. Proste to bola otázka prestíže. K experimentu bolo prizvaných pár študentov z iných ústavov v krajine, ktorí robili podobnú problematiku.
Štvrtý div boli čaje. Na chodbe bola miestnosť vedľa šéfa, kde sa schádzala skupina k poobednajšiemu čaju. Tam sa kecalo, vysvetlovaľo čokoľvek od práve idúceho experimentu až po posledné futbalové zápasy.
Piatym divom bolo, že v skupine pracovala asi tretina členov len na krátkom hostovaní. Človek v rozhovoroch s nimi získal mnoho poznatkov, ako sa robí veda ``za rubežom.'' Hlavne, žiadna nejaká namyslenosť z ich postavenia. Pochopil som to, keď som sa spýtal jedného hosťa, o čom bude jeho reč na seminári, a potom mi celý týždeň dával lekcie z problematiky pri obede. Ale aj toto hosťovanie má dve otázky, za čo a prečo u nás.
Šiestym divom bola voľne prístupná knihovňa skupiny, ktorá
ma kompletnosťou šokovala. To som ešte netušil, čo uvidím v knihovni Technickej univerzity. Ja verím, že aj naša škola raz
nájde priestory na solídnu knihovňu. Mne sa síce ta na Karlove
zdá strašne romantická, keď som tam podvečer sám, ale služby sú
služby. Napríklad takáto chytrá vec. V knihovni bolo aj pár
malých miestností asi 
m,ktoré mali dnu po stenách tabule od
stropu po zem, boli zvukotesné a s výhľadom na park. Bolo to
strhujúce, keď som si len tak pre sebavedomie riešil v noci
problémy na tých tabuliach dokola, z jednej na druhú. Ideálne
miesto pre skupinky fanatikov. Inak k tým tabuliam. Boli všade.
Na chodbách, v bufete či pri urychľovači. Myslím, že by to nebola
tak veľká investícia inštalovať pár stojacich tabuľ do našich
chodieb, či bufetov. Veď určite nie som sám, komu to proste
chýba.
No a na záver posledný div, ktorý tu uvádzam, a to bola volne prístupná miestnosť s dvoma modernými kopírkami a haldou čistých kancelárskych papierov. Prišla vhod, tak som postupne kopíroval a kopíroval všetko, čo bolo časovo možné, z príručnej knihovni. Viem si ale predstaviť niečo podobné u nás na chodbe, to by fakultu určite zruinovalo.
Pri mojom odchode sa konala nahodou párty pri príležitosti udelenia doktorátov. Bola to len zamienka na velkolepé stretnutie pri roznych tekutinách a párkoch v priestoroch školského parku. Boli tam študenti i profesori vo veľmi neformálnych diskusiách a náladách. A mňa vždy veľmi prekvapí, keď sa doc. Langer objavuje medzi nami na Beánii v Menze. Ako veľmi rád by som tam videl aj niekoho ďalšieho. Nájde niekto odvahy tento rok prísť medzi nás.
Máme mnoho toho, čo chceme zmeniť, a dosť z toho sa nám nikdy nepodarí. Nebuďme však tak bohorovne skromní v tom, čo robíme preto, aby sa to tu úplne zmodernizovalo. Keď nepojde Mohamed k hore, podľa mňa ťažko príde hora k Mohamedovi.